Príbeh Ivka a jeho rodiny
(1. časť)

   Už som mala Ivka, keď som si kúpila malú knižočku od Bruna Ferrera Kruhy na vode. V nej som našla príbeh o tom, ako sa vyberajú matky pre postihnuté deti:
   ...Boh nadiktuje anjelovi jedno meno a usmeje sa. „Tejto dáme postihnuté dieťa.“
   „Bože, prečo práve tejto? Je taká šťastná.“
   „Práve preto,“ odpovedá Boh s úsmevom. „Mohol by som dať postihnuté dieťa žene, ktorá nevie, čo je to radosť? Bola by to ukrutnosť.“...
   „Nechcem, aby bola veľmi trpezlivá, ináč by sa utopila v mori sebaľútosti a bolesti. Keď prekoná šok a roztrpčenosť, určito to zvládne.“
   „Pane Bože, myslím si, že tá žena v teba neverí.“
   Boh sa usmeje: „Na tom nezáleží. Môžem to zariadiť. Je dokonalá, má správnu dávku egoizmu... Ak sa od syna nebude vedieť občas odlúčiť, neprežije. Áno, je to žena, ktorej požehnám nie celkom dokonalé dieťa. Ešte to nevie, ale budú jej závidieť. Nikdy nebude nič brať ako samozrejmosť. Nikdy nebude považovať krok za čosi obyčajné. Keď jej dieťa povie prvýkrát „mama“, bude svedkom zázraku a bude si to uvedomovať... Dám jej jasne vidieť veci, ktoré vidím ja – ľahostajnosť, krutosť, zaujatosť – a dám jej, aby sa nad tým povzniesla. Nikdy nebude sama. Budem pri nej každý deň, každú minútu, po celý jej život...“ 
  
A ja som bola naozaj veľmi šťastná a až tak veľmi som Bohu neverila...
   Moje prvé dieťa sa volá Gabika. Gabika rástla a spolu s ňou aj túžba po ďalšom dieťati, Marcelke. Od túžby nebolo ďaleko k realite a ja som zostala tehotná. Neskutočne som sa tešila na bábätko. Tešili sme sa na Marcelku. Predstavovala som si, ako sa spolu s Gabikou, v tom čase 5-ročnou, budeme starať o malú Marcelku. Ako budeme chodiť na vychádzky, hrať sa s ňou, učiť ju, spoznávať nové veci. Naozaj som celá žiarila a bola som šťastná.
   Termín pôrodu som mala vyrátaný niekedy uprostred marca 1998. Už v novembri 1997 som vyzerala akoby som mala ísť rodiť. Vzhľadom k tomu, že moja staršia sestra mala dvojičky, čo lekári zistili až pred pôrodom (to sa písal rok 1981), mala som aj ja obavy, či náhodou nečakám dvojičky. Bola som trikrát na ultrazvuku a dokonca som sa lekára pýtala, či tam nie sú dve detičky, ale on povedal, že nie. Je zaujímavé, že veľa žien, ktoré som stretla počas tehotenstva, sa ma pýtalo, či budem mať deti dve. Ja som, samozrejme, hovorila, že nie, veď mi to sám lekár potvrdil. Ja som mu jednoducho uverila aj napriek tomu, že som si myslela, že sú tam dve detičky... Ale keď lekár povedal, že je tam jedno dieťa, tak je tam len jedno.
   10. marca 1998 som už cítila kontrakcie, a tak sme išli do pôrodnice. Prišla som na príjem a po prvotnom vyšetrení som išla na „vzdycháreň“. Neprešla asi ani hodina a už som išla rodiť. Narodila sa Marcelka. Bola som šťastná, ale vzápätí prekvapený doktor povedal, že je tam ešte jedno dieťa. Celé prizerajúce sa publikum okamžite vyhodil z pôrodnej sály. Tak trošku som začala tušiť, že sa tu asi niečo komplikuje. Dieťatko bolo priečne. Doktor sa musel v stotinách sekundy rozhodnúť, čo urobiť. Rozhodol sa pre otočenie dieťatka v maternici. Žiaľ, nevyšlo to. Dieťatku prepadla von ruka a okamžite musela nasledovať sekcia. Ja som to vtedy veľmi netušila, ale dnes viem, že som mala veľké šťastie, že bola voľná operačka a do pol hodiny bol na svete Ivko. To, čo bolo potom, viem len z rozprávania a lekárskej správy. Ivko už neprejavoval žiadne známky života. Neviem po akej dobe sa im ho podarilo oživiť. Pôrodná sestra Majka ho hneď pokrstila. Keď som sa trošku prebrala po narkóze, povedali mi, že máme aj chlapčeka, ale ešte nevedia, ako to s ním bude. Ja som v tom okamihu vedela, že bude všetko OK. No OK to rozhodne nebolo. Ivko padol do kómy. Nehybne ležal v inkubátore. Ani len očkom nemihol. Nič. Len tam ležal pripojený na hadičky. Lekári nám hovorili: „Rátajte so všetkým.“
   Aj keď som sa snažila modliť, nešlo mi sústrediť sa. Miesto radosti z Marcelky som bola plná žiaľu kvôli Ivkovi. Prežívala som azda najhoršie chvíle svojho života. Na jednej strane bola Marcelka, znak života a radosti, a na druhej strane bol Ivko, znak smrti a bolesti. Nevládala som ísť vpred. Topila som sa v slzách a zármutku. Moje modlitby boli chabé, ale aj tak som prosila Boha o zázrak. Vždy, keď som prišla k Ivkovi, tak som mu vložila prst do jeho malej rúčky. Rozprávala som mu, srdce mi krvácalo bolesťou a oči som mala plné sĺz. Raz, keď mi jeho malá rúčka držala prst, zrazu ho trikrát stlačil. Vplyvom filmov som si hneď myslela, že mi dáva znamenie, že sa preberá. Keď som to povedala lekárke, stroho mi odpovedala: „Sú sú to kŕče.“ A bolo po radosti. Opäť som padla nižšie. Už aj tá posledná iskierka zhasla. Viac-menej sme všetci v tichu a vo veľkej bolesti očakávali koniec. Naozaj je to neopísateľný pocit, keď sa v jednom okamihu stretne život a smrť, radosť a bolesť, šťastie a žiaľ.
   Po príchode z pôrodnice sme chceli Marcelku okamžite pokrstiť. Neviem vysvetliť, prečo sme tak na tom „okamžite“ nástojili. Keďže krstný otec robil na zmeny, jediný termín, kedy mohol mať „okamžite“ voľno, bola sobota. Vtedajší pán farár však bol veľmi zásadový a nechcel súhlasiť so sobotou. „Nie! Len v nedeľu!“ My sme však boli neodbytní a stále sme trvali na krste v najbližšiu sobotu. Dnes viem, prečo sme boli takí neústupní, ale vtedy som to netušila. Jednoducho sme chceli okamžite Marcelku pokrstiť. Nakoniec sa nám podarilo kňaza prehovoriť a povolil. V sobotu pred krstom sme s manželom ešte išli do pôrodnice na JIS-ku za Ivkom. Cítila som sa akoby bol koniec sveta. Nevládala som. Bolesť sa prelínala s radosťou a radosť s bolesťou. Na jednej strane krásne zdravé dievčatko a na druhej zomierajúci syn. Jediné, po čom som túžila, bolo, aby sa stal zázrak – aby sa Ivko prebral. S veľkou bolesťou v srdci sme odchádzali od Ivka a šli sme domov na krstiny Marcelky. Marcelka bola pokrstená a my sme mali doma posedenie – krstiny. Pre mňa to bol akoby kar. Plakala som, nevládala som. Hovorím tomu, že som dosiahla dno dna. Už hlbšie sa padnúť nedalo. Ležala som v slzách v posteli. Hostia ma nezaujímali, a o to viac, keď neustále prízvukovali, že toto sa musí dať na súd. Nechápali, že žiadny súd na svete mi Ivka nevráti.
   Na druhý deň po krste som naozaj nevládala ísť za Ivkom. Rezignovala som. Moje vnútro sa už nedokázalo tešiť ani z Marcelky. Koniec. Ďalej už nejdem. Padla som a nič. Manžel však predsa len išiel za synom. Išiel sám. Ja som zostala doma, utápajúc sa v bôli. Keď sa vrátil povedal: „Ivo sa prebral.“ Chcela som utekať za ním, bola som na seba nahnevaná, že som tam nešla, že som rezignovala. V tej dobe neboli žiadne mobilné telefóny a lekári sa vôbec neunúvali informovať nás o takej dôležitej udalosti. Ivko sa prebral v čase krstu Marcelky. Nič iné som nepotrebovala. V tom okamihu sa najväčší bôľ na svete zmenil na najväčšiu radosť. Už som nepochybovala. Verila som, že to všetko zvládneme. Opäť som to bola ja. Skončila všetka sebaľútosť, všetok bôľ. S radosťou a láskou sme chodili do pôrodnice za Ivkom. Nechceli ho hneď prepustiť. Musel tam ešte chvíľu ostať. Ale to nám neprekážalo. Ivko sa prebral, začal piť mliečko. Čo viac som si mohla priať. Po veľkonočných sviatkoch sme si Ivka priniesli domov. A začal sa kolotoč. Každá mama si vie predstaviť, čo som mala doma. Nevedela som, kam skôr skočiť, ale nič z toho mi neprekážalo. Aj napriek únave som bola šťastná. A po čase som si uvedomila, že tie „kŕče“ neboli kŕče, ale Ivko sa mi snažil naznačiť, že on sa ku nám vráti. Bolo to znamenie z neba...
   Žiaľ, s pribúdajúcimi dňami a týždňami sme začínali vnímať rozdiel medzi Marcelkou a Ivkom. Marcelka sa usmievala, otáčala, reagovala na všetky podnety a čo Ivko? Nič. Nereagoval. Rástol, bol krásny chlapec, žiaľ, jeho mozog vplyvom udusenia pri pôrode „odumrel“. Hneď po prvej návšteve neurológa mi „úžasný“ pán doktor napísal do správy: mentálne retardovaný. Bolo to hrozné. Veď bol malinký, krásny... a pritom retardovaný. Pomaly a iste sa vrátila bolesť. Skúšali sme hľadať pomoc u iného lekára. Podarilo sa nám navštíviť MUDr. Glassu. Toto bol pán doktor s veľkým „D“. Po vyšetrení nám povedal pravdu. Povedal to priamo, avšak tak, že som nepocítila ani náznakom nejakú urážku, poníženie, výsmech. Povedal: „Ak to takto pôjde ďalej, môžete si hľadať ústav.“ Ja som na neho s pokojom pozrela a povedala: „Nemôžem povedať, že to nikdy neurobím, ale pokiaľ budeme vládať, tak to neurobím.“
   „Som rád, že ste to povedali,“ zareagoval doktor, „ale musel som vám to oznámiť.“ Vysvetlil nám, že jeho mozog „odumrel“ a nijako nie je možné vrátiť to. Vedel presne, čo nás čaká, ale nevedel, že my sa tak ľahko nevzdáme. A tak začal každodenný boj s realitou. Cvičenie, lekári, cvičenie, lekári. Marcelka šla vpred míľovými krokmi a Ivko len stál na tom istom mieste. Občas urobil milimetrový krôčik, ale stále bol na úrovni bábätka.

Šťastná mama Mirka
(pokračovanie v budúcom čísle)

Obsah