Svedectvá z kríža

Pán Boh sa vždy o nás postaral

   Chcem sa s vami podeliť o svoj životný príbeh. Narodila som sa na sviatok Panny Márie Lurdskej 11. februára 1931. Vyrastala som v tradičnej kresťanskej rodine a rodičia nás viedli k Bohu. Chodili sme pravidelne na svätú omšu a nedeľné pobožnosti. Ako malé dievča som prekonala týfus, veľmi vážnu chorobu. Vtedy sa pri mne a za mňa modlil náš vtedajší pán farár a dobrý Pán Boh mi doprial dožiť sa vysokého veku. Oslávila som už 86 rokov. Keď som ešte vládala chodiť, po jeho smrti som sa často chodila pomodliť na jeho hrob a poprosiť ho, aby za mňa orodoval a vyprosil mi šťastnú hodinu smrti.
   Na dedine skoro každý pracoval na poli a choval dobytok. Keď som sa vydala, spolu s manželom sme pokračovali v chove statku a zem bola naším zdrojom obživy. Postavili sme si dom, ale o sedem rokov neskôr nám zhorel, a tak sme sa museli pustiť do stavania ešte raz. Žili sme chudobne, ale Pán Boh sa vždy o nás postaral. Dcérka nám zomrela po troch mesiacoch, a potom sme už deti nemali. Napriek tomu sme prežili 59 rokov spoločného života. Manžel ma opustil pred desiatimi rokmi a teraz sa o mňa stará moja mladšia sestra, za ktorú som Bohu veľmi vďačná. Každý deň sa za ňu modlím a odovzdávam sa do Božej vôle.

Mária

 Matkino srdce

   V tú zimu bolo počasie veľmi mrazivé. Všade veľa snehu a poľadovica. Bolo to na Hromnice. Pani učiteľka Mária a ja sme sa ocitli v nemocnici. Operovali nás v jeden deň. Keď ste v nemocnici, spolupacientka môže byť pre vás dobrým, láskavým spoločníkom. Pani Mária taká bola. Ako sa vraví, bola mi blízkou dušou. Bez slov sme vycítili jedna o druhej to, čo nás na pár krátkych dní spojilo. V tichosti sa oddávala modlitbe, u mňa to bolo podobne. Keď som jej nalievala čaj, bola vďačná.
   S vďakou spomínam na deň, keď nás prepúšťali z nemocnice. Prišla po ňu dcéra Evička. Obliekala a obúvala nás obidve. Jej ochota a láskavosť ma veľmi dojali.
   Každej z nás priniesol život rôzne ťažkosti. Evička ťažko ochorela. Po dlhom boji s chorobou opustila tento svet. Jej mamička, tá moja blízka duša z nemocnice, prežívala najťažšie chvíle života. Priebežne si zvykneme telefonovať. Viem, že prázdno v srdci matky po smrti dieťaťa sa nikdy nezaplní. Ale Evička žila obetavým životom, k maminke bola láskyplná a aj mne, pre ňu cudzej osobe, nezištne pomohla. Nemôžem zabudnúť.
   Prosím, aby pani učiteľku Máriu posilňovala viera, ktorú dávala aj dcérke, aby jej aj Evičke odmenil dobrotu a láskavosť, ktorou sa prejavovala. A odkaz pre nás? Nezabúdajme na zosnulých v modlitbách.

Anna

Božia pomoc a ochrana Panny Márie

   V ten deň (18. októbra) som mala po práci naplánovanú cestu do Borského Mikuláša. Chcela som zaniesť kvety na hrob rodičov, lebo tatko by mal výročie narodenín, a sluší sa zastaviť aj na pár slov u kamarátky. Týždeň predtým bola na púti na Turzovke. Dostala som od nej fľašu turzovskej vody a odniesla som si ju do auta. Hneď mi napadlo: tú predsa nedám na zem, pôjde vedľa mňa na sedadlo, veď je to dar od Matičky. Po krátkej debate sme sa s kamarátkou rozlúčili a smerovala som domov. Cesta trvá asi 20 minút. Tešila som sa, že prídem domov ešte za svetla. Ale domov som prišla oveľa neskôr.
   Asi 2 kilometre pred Studienkou, za menšou zákrutou, sa vedľa mňa vyrútil kamión. Zaregistrovala som, ako na mňa fŕkajú kamienky, odletelo moje ľavé spätné zrkadlo a zadná časť kamiónu mi oškrela dvere. Vodič kamiónu, ako neskôr povedal, sa ponáhľal. Mal urobiť ešte jednu cestu do Rakúska. Chcel sa rýchlo zaradiť a zadnou časťou návesu mi dokaličil, našťastie, iba auto, ktoré sme mali práve rok. Ešte si pamätám slová, čo mi vyleteli z úst: „Pane Ježišu, čo si mi to urobil!?“ Pri prvej spovedi som sa z toho vyznala.
   Potom nasledovalo zopár šokov. Prvý, že sa mi nedalo vystúpiť z auta dverami vodiča. Musela som vyjsť vedľajšími. Druhý šok, že mobil ostal doma v inej bunde. Tak som poprosila pána, ktorý pri nás prvý zastal s otázkou, či nepotrebujeme pomoc, aby sa zastavil u nás doma, povedal, čo sa stalo a poprosil manžela, aby prišiel za mnou. Ťažko by som to zvládala sama. Šofér kamiónu vykrikoval, že som ho chcela vytlačiť... A pritom on sa pri mne prehnal ako smršť. V duchu som stále prosila o pomoc Najsvätejšiu Trojicu a Pannu Máriu, aby stála pri mne, nech sa šok, ktorý som zažila, neodrazí na mojej psychike a krvnom tlaku. Najbližšie dva týždne ma totiž čakalo interné vyšetrenie a dve operácie.
   Po príchode manžela, nevesty a neskôr i dcérky, po ich silnom objatí a slovách. „Veď je to len plech, to sa opraví. Hlavne, že ty si v poriadku,“ opadol zo mňa všetok stres a strach.
   Prišli policajti. Zabralo dosť času, kým všetko pomerali, dali na papier a vyplnili potrebné formuláre. Nedá mi nespomenúť, že policajt bol veľmi ústretový, rozumný a milý človek, naozaj pomáhal. Ďakujem mu. Moja vďaka patrí aj našej neveste, ktorá zotrvala v tejto situácii so mnou až do konca, pomohla s vypisovaním formulárov pre poisťovňu, môjmu manželovi, synovi... ale hlavne našej nebeskej Matičke za je ochranu, že sa to skončilo takto... Až na druhý deň, keď som stretla paniu, čo prechádzala večer popri tej nehode, som si plne uvedomila Božiu pomoc a ochranu Panny Márie. Povedala mi: ,,Marienka, pri tebe museli včera stáť všetci svätí, veď ten kamión ťa mohol do priekopy vytlačiť...“
   Cesta, po ktorej som v ten podvečer šla, je premodlená. Na sviatok Zoslania Ducha Svätého a 15. septembra, na slávnosť Sedembolestnej, už desať rokov putujeme po nej z farnosti pešo k našej Patrónke do Šaštína. Vďaka ti, Panna Maria, vďaka ti tisíckrát.

Mária

Obsah