Nie je ťažko trpieť za, ale od...

   V septembri tohto roku uplynulo 100 rokov od chvíle, keď páter Pio dostal zvláštny Boží dar – stigmy, a 50 rokov od jeho odchodu do Otcovho domu.

   „Nie je ťažké trpieť za, ale od...“ Táto myšlienka, milé čitateľky a čitatelia, mi prišla na um v súvislosti s výročiami pátra Pia z Pietrelciny (jeho vlastné menom bolo Francesco Forgione). Prečo? Pokúsme sa nájsť spolu odpoveď.
   Keď sa v malej dedinke Pietrelcina 25. mája 1887 narodil Francesco, nik netušil, ako úžasne skrze neho Boh vstupuje do novodobých dejín sveta. Už v detstve si okolie všímalo tohto chlapca a možno bolo viac tých, ktorí si kládli otázku ako ľudia v časoch Zachariáša a Alžbety pri pohľade na ich syna Jána: „Čím len bude tento chlapec?“ V chlapcovi sa veľmi skoro prebúdza túžba po kňazstve v spoločenstve bratov kapucínov. Už v roku 1902 oblieka kapucínsky habit a do rehoľného spoločenstva vstupuje s menom Pius. V roku 1910 bol vysvätený za kňaza.
   V Božej prozreteľnosti však boli iné plány, než mal možno sám páter Pio. Boh ho povolal, aby sa jeho nadprirodzeným zásahom práve utrpením stal tento rehoľník jeho nástrojom v novodobých dejinách sveta. 20. septembra 1918 páter Pio, kľačiac pred svojím veľkým krížom, dostal stigmy – rany ukrižovaného Ježiša Krista. Mnohí si možno mysleli, že stigmy pátra Pia sú odmenou za jeho zásluhy v rehoľnom živote a že ho povýšia nad iných. Opak bol pravdou. Napriek tomu, že sa stal prvým stigmatizovaným kňazom v histórii Cirkvi, napriek tomu, že lekár, ktorý skúmal tieto rany, mohol len konštatovať, že rany nemajú prirodzený pôvod, dostalo sa mu zo strany vysokopostavených v Cirkvi ústrkov a pohany. Páter Pio všetko znášal v úžasnej pokore, ktorá ho naozaj viedla k svätosti. Stigmy boli darom od Boha, neboli zásluhou za jeho skutky. Zásluha pátra Pia spočíva niekde inde. V jeho ochote spolupracovať s Bohom a naplno podľa vzoru Božej Matky vysloviť: „Hľa, služobník Pána!“
   Páter Pio svoje stigmy neukazoval, naopak, ukrýval ich, ale utajiť sa nedali. Ľudia veľmi rýchlo zistili, že sa tu deje niečo výnimočné, že Boh navštívil svoj ľud. O čo viac ľudia dôverovali pátrovi Piovi, o to nedôverčivejšie sa na udalosti okolo kapucínskeho pátra v San Giovanni Rotondo pozerali vysokí cirkevní hodnostári, a to najmä tí z vtedajšej cirkevnej inštitúcie chrániacej čistotu viery – Posvätného ofícia.
   Aby sa predišlo nezdravému rozruchu okolo osoby pátra Pia a jeho činnosti, Posvätné ofícium mu v roku 1923 dalo isté obmedzenia. Odporúčali mu neslúžiť svätú omšu každý deň o tej istej hodine, ale v rôznom čase. Okrem toho nemal ukazovať stigmy a nemal si ich dať bozkávať, nemal odpovedať na listy a v súvislosti s jeho osobou boli vydané mnohé iné obmedzenia. V dôsledku mnohých dezinformácii v roku 1931 Posvätné ofícium pozbavilo pátra Pia vykonávania všetkých kňazských funkcií s výnimkou možnosti slúžiť svätú omšu v domácej kaplnke, ale bez účasti veriacich alebo aj rehoľných spolubratov. Páter Pio bol podrobený mnohým lekárskym, cirkevným, ale aj štátnym vyšetreniam. Napriek tomu, že drvivá väčšina sa o ňom vyjadrovala, že je to pokorný muž, že jeho stigmy nie sú vyvolané nejakou manipuláciou alebo silou jeho vôle, napriek tomu, že mnohí vyslovovali názor, že je to človek Cirkvi, že je jej poslušný a oddaný, že je obdarovaný Bohom, trvalo mnoho rokov, kým nakoniec aj v Posvätnom ofíciu pochopili a uznali jeho vyznačenie a povolanie Bohom.
   Po precíznom preskúmaní boli 15. júla 1933 všetky obmedzenia odvolané a páter Pio zas začal slúžiť sväté omše v kostole a hlavne mohol byť znova obetavým spovedníkom.
   Veľká osobnosť Cirkvi v bývalom Československu, pražský arcibiskup František kardinál Tomášek, spomínal na to, ako sa stretával s pátrom Piom a hovoril, že práve on ho naučil vnímať niečo, čo mu dodalo odvahu kráčať v ťažkých dobách komunizmu. Odvaha, pokora a nezlomnosť sú atribúty, ktoré nás robia schopnými obstáť. Bol to práve kardinál Tomášek, ktorý mi osobne povedal slová, ktoré sú nadpisom tohto článku. Povedal to v kontexte s obdivom voči pátrovi Piovi, ktorý žil naplno život veriaceho i keď proti nemu stáli tí, ktorí ho mali najviac podržať.
   Dňa 22. septembra 1968 páter Pio odslúžil poslednú svätú omšu v živote, pripomínajúc si polstoročie stigmatizácie. Nasledujúceho dňa o pol tretej Pán pátra Pia povolal k sebe. Mal vtedy osemdesiatjeden rokov.
   V roku 1968, nejaký čas pred smrťou, stigmy zmizli a nezostala po nich žiadna jazva. Koža bola úplne obnovená. Mnohí, ktorí sa s ním stretli, hovorili, že krv vytekajúca zo stigiem, mala vôňu kvetov. Okrem tejto nadprirodzenej skutočnosti mal páter Pio dar bilokácie (bol naraz na dvoch miestach) a vedel aj čítať v ľudských srdciach.
   Za blahoslaveného bol vyhlásený 2. mája 1999 a za svätého 16. júna 2002 pápežom Jánom Pavlom II., ktorý na otázku, či je pravda, že mu páter Pio predpovedal, že bude pápežom, nikdy nepovedal áno, ale ani nie.

Daniel Dian

Obsah