Z listov misionára

   Páter Stanislav Bindas z Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul pôsobil niekoľko rokov ako misionár v Hondurase. V súčasnosti ho v tejto službe už vymenil jeho spolubrat, ale ostali nám listy, ktoré písal na Slovensko počas svojho misijného pôsobenie v tejto veľmi chudobnej oblasti sveta. Prinášame vám z nich úryvky.

  Keď som odlietal na svoju novú misijnú stanicu – Honduras, pýtal som sa Pána Boha, ale aj sám seba, čo ma tam čaká. V priebehu dlhej cesty z bratislavskej komunity do komunity v Sangrelayi som si často spomenul na moje predchádzajúce miesto pôsobenia, ktoré bolo v Českej republike, vo farnosti Dobruška, a taktiež na sv. Vincenta de Paul, ktorý na sklonku života posielal prvých misionárov na Madagaskar. Aj moja cesta bola naozaj dlhá a únavná, ale v porovnaní s cestovaním prvých vincentínskych misionárov pred 350 rokmi bola až príliš luxusná.
   Pred pristátím 6. augusta 2011 som z lietadla požehnal túto krajinu a prosil som Boha, aby ju aj nás všetkých ochraňoval. Od svojho príchodu si denne vyprosujem Božiu múdrosť, aby som vždy vedel spoznať i plniť Božiu vôľu. Keďže som do Hondurasu neletel po prvýkrát, tropické podnebie ma už neprekvapilo. No čakali ma mnohé iné prekvapenia.
   Prvé z nich bolo, čo ma nikdy ani vo sne nenapadlo, že budem farárom pre černochov a Indiánov. Raz prišlo ku mne jedno dievčatko. Vyvalilo na mňa svoje veľké očiská a nechápavo sa na mňa pozeralo. Odrazu malá slečna priložila svoju ruku k mojej a raz jej nešlo do hlavy, čím som sa natrel, že nie som taký tmavý ako ona. Aj sa pokúšala prstom čistiť moju pokožku, dať tú farbu dole, len jej to akosi nešlo.
   Ďalšie prekvapenie ma čakalo, keď sme sa nasťahovali do starej fary a veľmi rýchlo sme zistili, že tam nie sme sami. Totiž kedysi najkrajší dom v celej Sangrelayi, tak sa volá dedinka, v ktorej bývame, je teraz naozaj strašidelný dom, v ktorom býva asi všetka háveď sveta: hady, škorpióny, tarantuly, taquasiny, myši, potkany, milión druhov hmyzu, netopiere, pravdepodobne tu žijú všetky druhy mravcov, ktoré Pán Boh stvoril. Hádate správne, nebola to ZOO, ale naša fara. Tak sme sa s tými všetkými obyvateľmi museli nejako podeliť o miesto. Celkom sme to zvládli.
   Človek sa tu musí odosobniť, zabudnúť na Európu a na jej pokrok, na všetko pohodlie či komfort a prijať realitu. Niet vody, niet elektriky, chýbajú mosty, cesty, základné potraviny, nie je tu chlieb, na aký sme zvyknutí, černosi vlastne nemajú žiaden chlieb... Takže človek sa nestačí čudovať.
   Raz, keď som išiel navštíviť jednu z dedín, ktoré sú nám zverené, len pre zaujímavosť máme ich 30, mi dali koňa, aby som nemusel šľapať pešo. Nanešťastie ten kôň bol poriadne zavšivavený a plný kliešťov. Prekvapenie ma čakalo doma – mal som na sebe 25 kliešťov. Našťastie tie naše sú zdravé a neškodné, keďže tu je všetko bio. Mohol som byť teda v pohode a nemusel som sa báť, že schytám nejakú chorobu. Napriek tomu všetkému som bol šťastný, pretože som videl úsmev na tvárach svojich veriacich, ktorí prežívali veľkú radosť z toho, že sme sa mohli spoločne modliť a sláviť Eucharistiu.
   Život prináša fúru prekvapení, veď to sami poznáte. Keďže som sa pridal ku dvom spolubratom, ktorí tu už istý čas pôsobili, a ani jeden z nich nevedel variť, tak niekto musel začať. A bolo to tu! Uisťujem vás, že nikdy predtým som v žiadnej predchádzajúcej komunite nebol kuchárom. A tak moja dobrá rodná sestra, ktorá je profesionálna kuchárka, posielala emaily s rôznymi receptami a Stano varil... a spolubratia jedli. Tu sa musím aj trochu pochváliť, pretože viete, ako to už býva, bieda pritlačí, naučil som sa piecť chlieb, keďže tam žiaden nebol.
   Časť nášho misijného územia sa nachádza medzi jazerami a riekami. Cesty žiadne a či sa Vám páči alebo nie, aby ste sa dostali ku svojim veriacim, musíte použiť aj more. Keď si tak v teple kdesi doma na gauči čítame vo Svätom písme, ako apoštoli s Kristom zažili búrku na mori, nijako nás to neprekvapí či nevyvedie z miery. No zažiť búrku na otvorenom mori, byť kdesi kilometer od brehu a vlny sú ako tvrdý múr a vysoké aj dva metre, loďka zrazu ako zápalková škatuľka... no poviem vám, nebolo mi všetko jedno. Viackrát sme narazili do tej istej vlny, ktorá zaliala celú loď. Keby som sa nedržal ako kliešť, tak teraz ten list iste nepíšem.
   Raz, keď to vyzeralo naozaj strašne, v duchu som sa modlil k sv. Vincentovi a pýtal som sa ho: „Je to moja posledná cesta alebo ma tu Boh ešte chce?“ Vtedy kormidelník zahlásil: „Otče, otáčame!“ „Ale,“ hovorím, „veriaci ma tam čakajú a dnes je v tej dedinke odpustová slávnosť.“ Ako to skončilo? Museli sme sa vrátiť a hľadať náročnú a zdĺhavú cestu rôznymi riečkami, potom peši..., ale nakoniec sme, síce o tri či štyri hodiny neskôr, predsa len dorazili. Všetci ľudia nás poctivo čakali a odpustová slávnosť sa mohla začať: slávnostná procesia, požehnanie dediny a svätá omša. A tak sv. Vincent mi touto udalosťou povedal: „Ešte ťa tu Boh potrebuje.“ Vrátil som sa síce neskoro, unavený, spotený, celý slaný, ale s radosťou v srdci.
   Tak ako mnohí z vás, taktiež aj my si tu každý rok pripravujeme určitý pastoračný plán, čo asi by sme chceli dosiahnuť. Nemyslím teraz na stavebné práce, ale na duchovné veci, zamerané na formáciu laikov. Jedna z hlavných služieb kňaza – misionára – je snažiť sa formovať laikov, ktorí sú priamo zapojení do pastorácie.
   Keďže viete, že jeden kňaz a ani dvaja nie sú schopní počas týždňa doslova oblietať tridsať dedín našej misijnej farnosti, je nutné zaangažovať do priamej pastorácie aj laikov. Takže to, čo vo veľkej miere robím, je, že mávam rôzne formačné a duchovné stretnutia s ľuďmi, ktorí nám pomáhajú v pastorácii.
   No a tu musím povedať jednu úžasnú vec: Všetci, či sú to delegáti Božieho slova (ich úlohou je každú nedeľu viesť bohoslužbu slova, pochovávať, koordinovať prípravu k prijatiu niektorých sviatostí, je to taká „duchovná hlava“ v dedine), katechéti, animátori mladých, animátori základných cirkevných komunít (vedú týždennú katechézu pre dospelých), vincentínske charitatívne spoločenstvá, ktoré zakladáme v jednotlivých dedinách, koordinátori so zameraním na pastoráciu etnických skupín, pastoráciu rodín, skupina, ktorá pracuje v oblasti výchovy a vzdelávania, títo všetci vykonávajú svoju službu zadarmo! A to je už naozaj niečo! V tej chudobe a biede, kde ľudia žijú z jedného dolára na deň a ešte z toho prispievajú na svoj kostol a množstvo svojho času venujú pastorácii, sa to rovná heroickému výkonu. Neviem si predstaviť, že by som mal každému platiť čo len minimum. Oni za túto službu ani nečakajú peniaze, aj keď si ich iste zaslúžia. Samy hovoria: „To je náš záväzok viery.“ A to sa mi tu na tom veľmi páči, aj keď nie všetko je ružové.
   Je tu obrovský rozdiel medzi katolíkmi a protestantmi či presnejšie sektármi, lebo ani nemožno povedať, že sú to protestanti. Predstavte si, oni sa dávajú vydržiavať od ľudí. Vyberajú od tých chudákov tvrdé desiatky a keď nezaplatíš, tak diabol ťa berie do pekla. Neohlasujú evanjelium lásky, ale hlásajú trest a šíria strach. Stáva sa, že nakoniec ten sektársky pastor, ktorý pomiatol ľudí, surovo predá ich modlitebňu či kostol, zoberie peniaze a odíde. Viete, mne sa vtedy pení krv v žilách. Toľko klamstva a k tomu ešte zneužívanie samého Boha. Nech im je Boh milostivý.
   A teraz niečo trochu iného. Keď som raz uvažoval o nejakom projekte pre farnosť, z čoho by sme teoreticky mohli trochu žiť, tak mi napadol chov hovädzieho dobytka. Predstavte si, že okrem toho, že som farár a je mi zverených asi tridsaťpäťtisíc ľudí, som aj farmár a mám sedemnásť kráv. Tieto kravičky budeme musieť zabiť, nie hneď a nie všetky naraz. Aby však tento projekt skutočne fungoval, potrebujeme minimálne tridsať kráv. Tak, drahí veriaci, ak tam máte nejakú zblúdenú kravu, tak ju tu pošlite a my už si tu s ňou nejako poradíme. Viem, že v skutočnosti sa to nedá, ale pomohlo by nám to. Tak vidíte, čo všetko ešte musia misionári okrem priameho ohlasovania evanjelia robiť.
   Náš zakladateľ sv. Vincent nás učí milovať Boha v chudobnom. Pán Ježiš jasne hovorí: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto najmenších, mne ste urobili.“ Ďakujem vám za modlitby a obety a tiež za vašu štedrosť. Majte neustále radosť z viery! Kristus je tu medzi nami, neodišiel od nás. Prajem vám nech je stále medzi vami skrze lásku a nech je prítomný vo vás svojou milosťou.

P. Stanislav Bindas CM – misionár

Obsah