Pohľad z druhého brehu
(Príbeh zo života)

   Situácia sa nám nečakane skomplikovala. Mamička, ktorá nám bola nápomocná v domácnosti i mimo nej, zrazu sama potrebovala pomoc. Doslova tým prevrátila naruby náš zaužívaný stereotyp bežného dňa. Po jej prepustení z nemocničného liečenia bola moja dovolenka iba dočasným riešením. Mozgová príhoda nechala na nej vážne stopy, a tak sa bolo treba o ňu postarať. Moje deti nie sú už najmenšie, ale dokážu poslúžiť iba drobnými úkonmi. Obslúžiť starkú na vozíčku, na to treba silu dospelej osoby.
   Bol tu neodkladný problém: Čo s ňou, ako to vyriešiť? Do dôchodku mám ešte pekných pár rôčkov, manžel pracuje mimo domu, a preto tiež neprichádza ako jej opatrovateľ do úvahy. Keď sme to predebatovali v kruhu rodiny, zistili sme, že „dieru“ v službe pri mame máme medzi ôsmou a dvanástou hodinou dopoludnia. Deti odchádzajú z domu o ôsmej, ja môžem dobehnúť starkú skontrolovať a podať jej jesť cez obedňajšiu prestávku a o druhej sú deti už opäť doma. Ak mám rannú službu, prichádzam domov o pol tretej. Teoreticky nám treba zabezpečiť jednu návštevu okolo desiatej hodiny. Ale koho poprosíme? Áno, pravdaže, veď sú na to určení ľudia! S nádejou som navštívila vedúcu sociálnych sestier a vysvetlila jej situáciu. Posudzuje akútnosť jednotlivých prípadov a ona prideľuje pacientov sestrám, ktoré sa o nich starajú.
   Sama pracujem s najťažšími prípadmi a ako sestra na oddelení ARO si neviem predstaviť, že by som svoju prácu vykonávala bez empatie a lásky k pacientom. Preto som bola šokovaná správaním tejto kompetentnej osoby.
   „Dostáva injekcie alebo potrebuje pravidelné ošetrenie, ktoré nie sú schopní vykonávať laici?“ Tón jej hlasu mi dával jasne najavo, že márnim jej drahocenný čas.
   „Všetku odbornú terapiu a rehabilitáciu som jej schopná poskytnúť ja. Ide len o návštevu v pracovných dňoch, keď nik nie je doma...“ Pod jej ostrým pohľadom som sa cítila ako votrelec.
   „Tak potom neviem, čo odo mňa chcete. Ak ste zdravotníčka, tak sa o ňu postarajte sama.“
   Voľakedy osobná asistencia u nás neexistovala, ale vedela som, že geriatrické sestry takúto činnosť bežne vykonávajú.
   „Veď som vám to vysvetlila, veľmi vás prosím, pomôžte nám, vyriešili by ste tým našu zložitú situáciu.“
   „Hovoríte, že sa treba len zastaviť. Je to mrhanie vzácnym časom našich sestier. Vy si myslíte, že máme len vás a že nemám iných starostí, ako riešiť takéto banálne prípady?“ to už na mňa doslova kričala.
   Viac som už nepočula, čo hovorí. So slzami v očiach som vybehla z miestnosti a na chodbe som sa zrazila s bývalou spolužiačkou Lenkou.
   „Ahoj, Betka! Čo ti je?“ spýtala sa, keď ma videla uplakanú.
   Porozprávala som jej, čo ma trápi a ona mi prisľúbila, že bude osobne na mamičku dohliadať. V prípade, že by nemohla, vždy mi dá dopredu vedieť. Teda, dalo sa to.
   Ubehlo zopár rôčkov, všeličo sa zmenilo. Mamička, tá dobrá duša, nás navždy opustila, deti dospeli. Zmenila som pracovisko, vyčerpávajúcu prácu na zmeny som nahradila prácou geriatrickej sestry v teréne. Navštevovala som pacientov, ktorí boli odkázaní na naše služby, v ich domácnosti. Zhodou okolností som sa dostala do skupiny, u ktorej som voľakedy tak zúfalo hľadala pomoc. Šéfkou nám bola lekárka, praktická, láskavá a inteligentná mladá žena. Jedného dňa si ma dala zavolať a povedala:
   „Betka, viem, že ste tu nová, ale aj tak by som vám chcela prideliť do rozvrhu osobu, s ktorou si nevie poradiť žiadna z vašich kolegýň. Počítam, že i vy s ňou budete mať problémy, preto vás chcem na ňu dopredu upozorniť. Je to nevyspytateľná, rozporuplná osoba, nervózna, často i agresívna, preto buďte pripravená na jej neadekvátne správanie. Je len málo sestier, ktoré od nej neodchádzajú s plačom. Ale pomoc potrebuje, lebo je ochrnutá a na vozíčku. Má osobnú asistentku, vy jej budete poskytovať len zdravotnú starostlivosť. Prečítajte si jej chorobopis a naordinovanú liečbu.“
   Keď som ju zbadala, vedela som, koľko bije. Bola to bývalá vedúca sestra, s ktorou som kedysi dávno, keď som ju prosila o pomoc, mala zlú skúsenosť. Práve kričala na asistentku pre zle obutú papuču. Aj keď jej ju asitentka napravila, pacientka si neustále čosi šomrala popod nos. Pristúpila som k nej a stretli sa nám pohľady.
   Zdalo sa, že ma spoznala, veď sme sa potom ešte veľakrát pracovne stretli. Stíchla. Skúmavo a nedôverčivo si ma prezerala a v mojej prítomnosti mlčala. Poslušne počúvala rozkazy, keď som ju ošetrovala a rehabilitovala. Asistentka nevychádzala z údivu. Takú premenu u nej nečakala. Pritom som nerobila nič zvláštne, iba som si ticho plnila svoje povinnosti. Na tretí deň povedala dokonca ďakujem. Počas mojej dovolenky sa na mňa neustále vypytovala a sestričky vraveli, že prestala na ne kričať. Aj jej osobná asistentka, ktorá toho všetkého už mala často plné zuby, sa rozhodla, že predsa len pri nej zostane.
   Neviem si vysvetliť jej správanie. Snáď si uvedomila vrtkavosť osudu a to, ako ľahko sa človek ocitne na druhom brehu. Zrejme čakala, že sa budem na nej vŕšiť a odplácať zlo zlým. Neskôr, keď videla, že to nemám v úmysle a že s ňou jednám pekne, mi bola hádam aj vďačná. A možno sa stal iba taký malý „zázrak“ a jej zmena bola tichou odpoveďou vlastnému svedomiu, ktoré jej zrejme čosi vyčítalo.

Emília Molčányiová

Obsah