Usmievavý Tony

   Prečo usmievavý? Takého ho môže vidieť každý, kto sa s ním stretne. Možno by nás ten úsmev až tak neudivoval, keby náš usmievavý Tony nebol na invalidnom vozíčku. A to ešte nie je všetko... On sám píše:
  
Narodil som sa v roku 1981. V roku 1983 mal môj otec autonehodu, pri ktorej zomrel. Ostali sme tu len ja, mamina a štvorročná sestra. Namiesto otca ma vychovala mamina a ulica. Na ulici som sa naučil klamať, biť a kradnúť. Keďže som bol pekného vzhľadu, každý mi ľahko všetko uveril a ja som to začal zneužívať. Tak prešla základná i stredná škola. Počas štúdia na strednej škole mne a môjmu spolužiakovi raz povedal jeden bezdomovec, že obaja budeme mať autonehodu. Ja vraj ostanem desať rokov na vozíku a potom zomriem a spolužiak zomrie hneď pri tej havárii. Vtedy som si pomyslel: Aspoň budem mať za tých desať rokov čas zmieriť sa s Bohom. Žil som tak, akoby Boha ani nebolo. Počúval som iba svojich kamarátov. Pre nich by som bol urobil všetko, ale oni vždy, keď sa mi páčila nejaká dievčina, poriadne ma pred ňou poohovárali, takže z lásky nebolo nič...
   Zmenou v mojom živote bolo obdobie základnej vojenskej služby, na ktorú som nastúpil v roku 1999. Bol som pri vojsku ministerstva vnútra. Narukoval som do Devínskej Novej Vsi, potom ma postupne prevelili na viaceré miesta. Niekoľko mesiacov som strážil slovensko-maďarské štátne hranice.
   Január 2003. Išli sme z diskotéky. V aute sme boli piati, ja som šoféroval. Pamätám si, že v mojom jazdnom pruhu oproti šiel snežný pluh. V snahe vyhnúť sa mu som dostal šmyk. Havarovali sme. Tesne po havárii som bol ešte pri vedomí, no pri prevoze do nemocnice som upadol do kómy. Prebral som sa až na nemocničnom lôžku po roku a pol. Za ten čas ma moji „akože kamaráti“ boli pozrieť iba raz, tak mi to hovorila mama. Keď som sa prebral, bola pri mne práve ona. Potom som ju vídaval pri mojom lôžku každý deň so slzami na tvári, ponorenú do modlitieb. Som si istý, že tak to robila aj počas toho dlhého obdobia, keď som bol ešte v kóme.
   Po prevoze z nemocnice domov, vo vedomí, že budem na vozíku, som si spomenul na slová, ktoré mi pred rokmi povedal bezdomovec. Začal som sa modliť a prosiť Pána, aby mi všetko odpustil. Čím viac som sa modlil, tým viac som modlitbu potreboval.
   Po návrate z nemocnice som si podal žiadosť na kúpeľnú liečbu do Kováčovej. Na schválenie som čakal rok. Nakoniec som sa tam dostal aj vďaka pánu biskupovi Dominikovi Tóthovi. Po príchode do Kováčovej mi položili otázku: „Kde ste boli doteraz? Veď už máte všetky svaly ochabnuté.“ Akú odpoveď som im mohol dať?!
   Keď som bol doma a mal som teplotu, mamina volala záchranku. Vždy jej vraveli: „To je už koniec, odchádza mozog.“ Viem, že mi mama vtedy hovorievala: „Ostaň! Nemám nikoho, neopúšťaj ma!“
   Modlil som sa tak, ako som vedel. Vďaka mame som spoznal Rodinu Nepoškvrnenej. Ako darček k mojim tridsiatym narodeninám ma mama prihlásila na púť do Lúrd. Som rád, že to vtedy nebolo moje posledné stretnutie s Rodinou Nepoškvrnenej. Púte, každoročné stretnutia i duchovné cvičenia pre chorých ma napĺňajú pokojom. Ďakujem všetkým z Rodiny Nepoškvrnenej, lebo ma majú radi takého, aký som.
   Môj odkaz pre mladých? Verte iba Bohu! Vážte si rodičov, poslúchajte ich a nie kamarátov, lebo kamaráti sú vám kamarátmi iba dovtedy, kým z vás môžu ťažiť. Viem to, lebo odvtedy, ako som sa dostal na invalidný vozík, už som kamarátov nevidel. Nie preto, že by som bol slepý, ale preto, lebo nemajú o mňa záujem. Teraz som šťastný, keď môžem ísť na púte s Rodinou Nepoškvrnenej, lebo tam mám opravdivých priateľov, ktorí ma radi vidia, aj keď som na vozíku. Ako zistíte či máte správnych kamarátov? Stačí, že ochoriete.
   Ostala mi iba mamina, ktorej sa chcem za všetko poďakovať. Ďakujem jej za to, čo pre mňa robí, hoci mnoho z toho si ani nezaslúžim... Nemôžem jej to povedať, pretože pri nehode som stratil reč a s okolím môžem komunikovať iba písomnou formou alebo pomocou tabuľky s abecedou.
   Dnes si už neviem predstaviť, že by som začal deň bez modlitby. Môžem povedať, že som sa nestal závislý na alkohole, ale na modlitbe. Tá mi pomáha vyrovnať sa s mojím stavom. Hoci z mojich „predpovedaných“ desiatich rokov života na vozíku je už pätnásť a nemôžem rozprávať, stále som usmiaty... Viem, že všetko je veľkým Božím darom!

Tony

Obsah