Bartolomej Longo sa narodil v zbožnej katolíckej rodine 10. februára 1841, v talianskom meste Latiano v južnom Taliansku. Jeho otec Bartolomej bol lekárom a matka Antónia sa starala o domácnosť. Už od útleho detstva ho zbožná matka učila modliť sa ruženec. Bartolomeja podľa vtedajšej praxe už ako 5-ročného poslali do Kolégia Školských bratov vo Francavilla Fontana. Bol veľmi živým a nadaným dieťaťom. Hral na klavíri a flaute, bol dirigentom školského orchestra. Mal veľké literárne nadanie, zaujímal sa aj o šerm a tanec.
V roku 1858, po absolvovaní strednej školy, nastúpil Bartolomej Longo na právnickú fakultu univerzity v Neapole, kde získal doktorát a stal sa advokátom. Bolo to búrlivé obdobie v histórii Talianska. Univerzity boli nakazené ateizmom, materializmom a liberalizmom. Mnoho študentov, dokonca aj profesorov, sa zaoberalo špiritizmom a okultizmom. Katolíckym učením sa zjavne opovrhovalo a svoj vplyv výrazne rozširovalo aj slobodomurárstvo. Niektorí profesori priamo vystupovali proti Cirkvi. Študentom odporúčali protináboženskú literatúru. Pod týmto vplyvom sa viera Bartolomeja Longa zrútila.
Stal sa obeťou satanistickej sekty, ktorá zosmiešňovala biskupov, kňazov a celú Cirkev. Robil také „pokroky“, že anti-biskup ho „vysvätil“ za kňaza satana. Bartolomej neskôr napísal, že počas tejto ceremónie, „kostol“ satana sa zmenil na skutočné peklo.
V osídlach satana zotrval Longo jeden a pol roka. V tom čase vykonával obrady, ktoré boli posmešným napodobňovaním sviatostí, zaoberal sa okultizmom, organizoval špiritistické seansy, zúčastňoval sa na verejných protipápežských vystúpeniach, ktoré organizovali slobodomurári.
(1841-1926)
Jedného dňa sa Bartolomejovi Longovi zdalo, že počuje hlas svojho zomrelého otca, ktorý ho povzbudzuje, aby sa vrátil k Bohu a do Cirkvi. Pohnutý týmto zážitkom sa obrátil o pomoc k svojmu dlhoročnému priateľovi, profesorovi Vincentovi Pepemu, ktorý ho poznal ešte z rodného mesta.
Dlhé rozhovory s priateľom ho presvedčili, aby sa vzdal satanizmu a opustil sektu. Profesor Pepo ho zaviedol k dominikánskemu pátrovi Albertovi Radentemu, ktorý ho vyspovedal, a zakrátko si ho Bartolomej vybral za svojho duchovného vodcu. Bartolomej sa obrátil a začal horieť túžbou vynahradiť svoje hriechy. Neskôr ho prijal do dominikánskeho tretieho rádu. Za svoje rehoľné meno si zvoli meno „Rosario“ – brat „Ruženec“.
Avšak to ešte nebol koniec jeho ťažkej situácie. Satan sa ho snažil presvedčiť, že je jeho kňazom na celú večnosť a že v pekle je pre neho pripravené miesto. Jeho zúfalstvo bolo také veľké, že uvažoval dokonca o samovražde.
Jedného októbrového dňa v roku 1872 sa počas dlhej prechádzky ocitol na mieste, ktoré okolití muži volali Arpaia (brloh upírov). Prosil Boha o svetlo, aby spoznal čo má robiť, aby odčinil svoje hriechy a našiel pokoj svedomia. Zrazu vo svojom srdci počul hlas: „Ak hľadáš pokoj duše a jej spásu, rozširuj ruženec, pretože ten, kto to robí, nikdy nezahynie. Tak to sľúbila Matka Božia sv. Dominikovi.“
Bartolomej si vtedy kľakol a začal sa modliť: „Ak je tvoj prísľub, Matka, pravdivý, tak určite získam vytúžený pokoj svedomia a budem spasený. Neopustím tento kraj, kým nerozšírim modlitbu ruženca.“ Tak sa aj stalo. Zvyšok života Bartolomej Longo zasvätil šíreniu ruženca Najsvätejšej Panny Márie.
Ďalším významným bodom v živote mladého právnika bolo stretnutie s bohatou vdovou, kňažnou Mariannou de Fusco. Našiel v nej spriaznenú dušu. Stal sa vychovávateľom jej synov a správcom jej majetku. Boli neoddeliteľnými spoločníkmi v charitatívnej činnosti. Ako správca jej majetku sa dostal do Pompejí. Stretol tam zástupy úbožiakov, analfabetov, ktorí žili v „dierach“ ako pohania, nemorálne a bez poznania najzákladnejších zásad kresťanstva. Zaumienil si priblížiť týchto ľudí k Bohu a predovšetkým naučiť ich modlitbu ruženca. Putoval od chatrče ku chatrči, rozdával úbožiakom ružence, učil ich základné modlitby...
Bartolomej Longo a Marianna de Fusco v roku 1885 uzavreli manželstvo; zároveň si však sľúbili, že budú žiť v čistote, ako brat a sestra. Vzájomne si pomáhali, jeden druhého obdivovali a rešpektovali.
V blízkosti Pompejí našiel Bartolomej Longo malý opustený kostolík. Rozhodol sa, že ho obnoví a urobí ho centrom svojej evanjelizácie. V tom čase založil Ružencové bratstvo. Na oltári v kostolíku túžil mať obraz Ružencovej Panny Márie. Otec Radente mu daroval vhodný obraz, ktorý kúpil od neapolského obchodníka so starožitnosťami. Obraz bol veľký, ale špinavý a roztrhaný. Po zreštaurovaní začal priťahovať mnohých pútnikov a malý kostolík praskal vo švíkoch. Obraz predstavuje Pannu Máriu sediacu na tróne, na kolenách má dieťa Ježiša, ktorý podáva ruženec sv. Dominikovi. Matka Božia podáva ruženec sv. Kataríne Sienskej.
K úcte Ružencovej Panny Márie – vďaka veľkému úsiliu Bartolomeja Longa pri získavaní finančných prostriedkov – bola v Pompejach postavená krásna bazilika. Bazilika Matky Božej Ružencovej sa stala národnou svätyňou Talianska, ktorá šíri modlitbu svätého ruženca.
Bartolomej Longo sa z lásky k Panne Márii stal aj spisovateľom. Vykročil na namáhavú cestu propagovania ružencovej modlitby medzi obyvateľmi Pompejskej doliny. Spočiatku mu to šlo ťažko, ale po mnohých rokoch prinieslo jeho úsilie nádherné ovocie: ľudia si ruženec obľúbili.
Horliví apoštol ruženca neostal iba pri stavbe baziliky. Jeho ďalšími dielami okrem iného bolo založenie sirotinca, domu starostlivosti o deti, ktorých rodičia boli vo väzení, ako aj ženskej rehoľnej kongregácie Dcéry svätého ruženca. Vybudoval tiež dielne, v ktorých sa deti učili remeslám. V okolí baziliky vznikla aj tlačiareň.
Bartolomej Longo žil heroický čnostný život. Počas jeho štyridsaťročnej práce na šírení úcty k Panne Márii Ružencovej sa obrátilo mnoho ľudí k Bohu. Bartolomej si však „získal“ aj mnohých nepriateľov, ktorí či už z nevedomosti alebo zo závisti šírili o ňom rôzne nepravdivé a ohováračské reči.
Veľký apoštol ruženca zomrel 5. októbra 1926 vo veku 85 rokov, na obojstranný zápal pľúc. Pochovaný bol k nohám trónu jeho láskyplnej Kráľovnej, ako si prial.
Už 8. mája 1934 bol začatý beatifikačný proces. 26. októbra 1980 bol tento bývalý satanista, ktorý konvertoval a stal sa šíriteľom modlitby ruženca, povýšený k úcte na oltári. Ján Pavol II. pri tejto príležitosti vyhlásil, že život Bartolomeja Longa je „modelom pre dnešných laických katolíkov.“ Jeho pamiatka sa slávi 6. októbra.
V súčasnej dobe prebieha proces jeho svätorečenia a zároveň sa otvoril aj proces blahorečenia jeho manželky Marianny de Fusco.
Hrob Bartolomeja Longa v krypte Baziliky Ružencovej Panny Márie
© 2020 Rodina Nepoškvrnenej Ochrana osobných údajov